Kto bol Alois Alzheimer?

 

Demencia  Alzheimerovho typu je oficiálny názov choroby, ktorá je diagnostikovaná každoročne  u tisícok ľudí na celom svete. Postihuje prevažne ľudí nad 65 rokov, ale aj  mladších. To, čomu dnes hovoríme demencia, sa objavuje po celé tisícročia v písomných pamiatkach ľudskej civilizácie.

Slovo demencia pochádza z latinského de-mens, teda nerozum, nepríčetnosť. Ako prvý ho použil Aurelius Cornelius Celsus v knihe "De medicina" už v 1. storočí n.l.. Ako lekársky pojem sa výraz demencia objavuje neskôr u Filipa PinAlois Alzheimerela, vedúceho lekára v La Salpetriere v parížskej nemocnici. Pinel sa považuje za tvorcu moderného prístupu k duševným chorobám, ktorý do starostlivosti o duševne postihnutých zaviedol prvok ľudského prístupu a láskavosti. V roku 1801 vydal knihu o duševných chorobách, v nej popísal psychiatrický syndróm, ktorý nazýva demenciou (démence). Do modernej psychiatrickej klasifikácie pojem demencia zaviedol v roku 1814 žiak Filipa Pinela Dominique Esquirol. Označil ju ako chorobu mozgu, pre ktorú je charakteristické oslabenie vnímania, dorozumievania sa a vôle.

V 19. storočí pokračoval vývoj medicínskej vedy, k dispozícii bol už mikroskop s dostatočnou rozlišovacou schopnosťou, ktorý umožnil identifikovať atrofiu mozgových buniek. V tomto čase bol práve Alojz Alzheimer tým, kto urobil zásadné objavy v štúdiu demencie vďaka mikroskopickej analýze.

Narodil sa v roku 1864 v nemeckej dedine Markbreit. Psychiatrickú prax začal v Nemocnici pre duševne chorých a epileptikov vo Frankfurte nad Mohanom, kde sa zaujímal o liečbu duševných chorôb.

Veľmi skoro sa stal uznávanou autoritou v klinike stareckej demencie. Pretože bol aj zručným laboratórnym technikom, dosahoval značnú presnosť  v popisoch mikroskopickej patológie. V roku 1902 dostal pozvanie pracovať na univerzite v Heidelbergu u profesora Emila Kraepelina, zakladateľa modernej klinickej psychiatrie. Keď bol Kraepelin poverený vedením nového klinického a výskumného strediska v Mníchove, vzal tridsaťdeväťročného Alzheimera so sebou. Nové techniky mikroskopického farbenia mozgových tkanív mu umožnili určiť zmeny v architektúre mozgových buniek, ktoré sprevádzajú arteriosklerózu a senilitu. Najvýraznejšou charakteristikou Alzheimerovej práce bola schopnosť, založená na bohatej klinickej skúsenosti, porovnávať mikroskopické pozorovania pitevných vzoriek s príznakmi choroby u pacientov predtým, než podľahli niektorému z degeneratívnych procesov.

V roku 1907 publikoval Alzheimer prácu s názvom  "O zvláštnej chorobe mozgovej kôry", v ktorej popísal prípad pani Augusty D., prijatej na psychiatrickú kliniku v novembri 1901. Pacientku ako prvý vyšetroval práve Alzheimer. Konštatoval celý súbor príznakov, ktoré významne limitovali jej schopnosť logického myslenia i pamäti, poruchy reči, časovo-priestorovú  dezorientáciu, nepredvídateľné správanie, depresiu, sluchové halucinácie. Išlo o prvý prípad pacienta, u ktorého bola určená choroba ako jedinečný prípad, líšiaci sa od všetkých ostatných. Zámerom tejto práce bolo hlavne oznámiť, čo zistil, keď mozog pacientky rozrezal, rezy zafarbil špeciálnymi farbivami a potom pozeral pod mikroskopom. Prípad pani Augusty D. je prvý odborný popis tejto choroby.

Alzheimer zistil, že mnoho buniek v mozgovej kôre obsahovalo vláskovité fibrily, ktoré sa združovali do hrubších zväzkov. V bunkách zrejme neskoršieho štádia choroby sa jadro, vlastne celá bunka rozpadlo a zostalo tam len husté a tmavé zoskupenie vlákien. Pretože vlákna sa zafarbili odlišne od normálnych buniek Alzheimer usúdil, že práve ukladanie nejakého patologického produktu metabolizmu bolo príčinou smrteľného konca. Štvrtina až tretina buniek pacientky buď obsahovala husté vlákna alebo úplne zmizla.

Okrem tohto ničivého procesu v bunkách zistil rad mikroskopických zhlukov alebo plakov v celej mozgovej kôre. Neskôr bolo zistené, že sa skladajú z degenerovaných častí bunkových výbežkov - axonov, ktoré sa zhromaždili okolo bielkovinovej látky nazývanej beta-amyloid. Až dodnes je nález presenilných plakov a zhlukov vlákien primárnym kritériom pri mikroskopickej diagnóze Alzheimerovej choroby. Alzheimer bol dostatočne erudovaný na to, aby rozoznal, že ide o nový a zvláštny chorobný proces.

Prišlo sa však na to, že plaky a zhluky sa nevyskytujú len pri tejto chorobe. I pri normálnom starnutí sa objavuje aspoň jeden z týchto príznakov, i keď zďaleka nie v množstve nachádzanom pri Alzheimerovej chorobe. Dodnes nepoznáme pôvod týchto vnútrobunkových príznakov, keď sa to podarí zistiť, budeme o veľký krok v poznaní ďalej.

V roku 1910 bol v 8. vydaní známej učebnice psychiatrie Emilom Kraepelinom pre novopoznanú formu demencie navrhnutý názov Alzheimerova demencia.

Vo svojich 48 rokoch bol Alzheimer vymenovaný za profesora psychiatrie v poľskej Wroclavi a zomrel v roku 1915 ako päťdesiatjedenročný.