Poruchy správania


Lekár Alois Alzheimer opísal v roku 1907 chorobný stav 51-ročnej ženy, ktorý sa prejavoval časovo-priestorovou dezorientaciou, poruchami pamäti, depresiou, pocitmi stihomamu i žiarlivosti. Pacientka obviňovala manžela z nevery, lekára a susedov z ohrozovania života. Naviac trpela sluchovými halucináciami. Táto žena bola prvým príkladom ochorenia, ktoré sa neskôr stalo známe ako Alzheimerova demencia.

Demenciu charakterizujú poruchy pamäti a iných intelektových funkcií, ku ktorým sa vždy za rozličných okolností priradí široká paleta ďalších príznakov, definovaných ako poruchy správania či psychické príznaky.

Poruchy správania sú klinickým problémom, nie vždy ľahko zvládnuteľným. Predstavujú stres a záťaž pre členov rodiny. Navyše vedú k definitívnemu zhoršeniu už predtým nerušeného stupňa samostatnosti postihnutého v bežnom živote. Nepokoj sa objavuje u 24 - 61% chorých s Alzheimerovou chorobou, agresivita u 21%, bezcielne blúdenie u 26%, delíria u 30 - 50%, porucha spánku u 50%, depresia u 40 - 50%. Ďalšie príznaky, ktoré sa netýkajú kognitívnych funkcií, zahŕňajú zmeny osobnosti, stravovania (nadmerná chuť do jedla, alebo nechutenstvo), halucinácie, zhoršenie stavu zmätenosti vo večerných hodinách, neprimerané reakcie. Môže sa zjaviť podozieravosť, apatia vedúca až k mutizmu, neúčelné opakovanie činnosti, užívanie nadávok, odmietanie pomoci, schovávanie vecí, chorobná zamestnanosť (neustála neúčelná manipulácia s predmetmi alebo časťami odevu). Delíria sú veľmi časté v počiatočnom štádiu a počas prvého roku ochorenia. Postihnutý je presvedčený, že ho niekto okradol, žiarli alebo sa cíti byť prenasledovaný.

Ďalším, obavyvzbudzujúcim psychickým príznakom, sú katastrofické reakcie pretrvávajúce rôzne dlho. Neraz ako dôsledok stresujúcich zážitkov (aj menej závažnejších). Na rozdiel od porúch pamäti sú poruchy správania často liečiteľné. Je veľa liekov na ovplyvnenie nespavosti alebo deliriantných stavov (aj keď niektoré iné príznaky - krik, blúdenie, mutizmus, nechutenstvo na liečbu málo reagujú). Neraz sa však zmiernia, či dokonca doznejú v prítomnosti inej osoby, ktorá dá chorému pocit istoty. Častým príznakom demencie je bezcielne blúdenie. Liekmi sa ťažko ovplyvňuje. Môže byť dokonca príčinou pádov a zranení, keď postihnutého lieky príliš tlmia alebo mu spôsobujú zápchu, nechutenstvo, sucho v ústach, ktoré chce napríklad v noci odstrániť.

Najzávažnejšie poruchy správania:

 

Dezorientácia

Je neschopnosť chorého orientovať sa v priestore a čase. Nevie napríklad určiť miesto, kde sa nachádza. Dezorientáciu často prevádza zmätenosť. V mysli postihnutého sa prelína prítomnosť s minulosťou. Skôr stratí orientáciu v čase, až neskôr sa mu stáva neznámym miesto.

Nedokáže sa zorientovať ani vo vlastnom byte, nevie nájsť cestu do kúpeľne alebo kuchyne. Pomôžu mu na viditeľnom mieste rozostavané pomôcky dávajúce základne informácie o čase (kalendár, hodiny), o mieste (označenie izieb, WC), o ľuďoch z blízkosti, reáliách a programe (fotografie, informačná tabuľa o tom , čo treba urobiť, zapamätať si). Označenia a zápisy musia byť zreteľné, stále na rovnakom mieste.

Veľmi sa osvedčuje už po prebudení pripomenúť postihnutému základné skutočnosti. Napríklad: "Dobré ráno. Som Mária, tvoja žena. Dnes je utorok. Krásny slnečný deň." Ak vás nesúhlasne presviedča o inom, neoponujte. Odpútajte jeho pozornosť inou témou a správnu informáciu skúste zopakovať neskôr. Korigujte jeho presvedčenie veľmi citlivo. Protirečenie a káranie v ňom iba zvýši zmätok. Ak sa neustále pýta na to isté, odpovedajte veľmi trpezlivo. Uvedomte si, že odpoveď naozaj zabudol alebo si už nepamätá, že nám položil otázku.

Čím je pacient informovanejší, tým menej sa bude opakovane pýtať!

 

Depresia

Častým príznakom staroby a demencie je pokles nálady (skleslosť). Na jej liečbu existujú účinné antidepresíva. Výsledky jednej talianskej štúdie nedávno ukázali, že 86% dementných depresívnych pacientov priaznivo reagovalo na liečbu antidepresívami. Navyše sa u týchto pacientov mierne alebo významne zlepšila úroveň kognitívnych funkcií.

Žiaľ, depresia sa u nich často nediagnostikuje, nelieči. Najčastejšie sa prejavuje únavou, poruchami spánku, nechutenstvom a chudnutím, zmenami správania, nepokojom a agresivitou. Už viac ako tri z uvedených príznakov v období dlhšom ako dva týždne, môžeme považovať za kritérium pre pravdepodobnú diagnózu depresie.

Okrem medikamentóznej liečby je dôležité postihnutému upraviť denný program tak, aby mohol stále robiť čosi zaujímavé (počúvať hudbu, hrať karty, pracovať v záhrade, chodiť na prechádzky). Pomáhajú i bežné rutinné činnosti ako utieranie prachu, čistenie príborov, umývanie riadu i keď ich po pacientovi budeme musieť pravdepodobne zopakovať.

 

Agresivita a nepokoj

Chorý človek býva niekedy až agresívny. Agresivita môže byť prejavom poškodenia mozgu, iných ochorení či skutočností, ale i toho, že nerozumie dianiu okolo seba.

Pod nepokojom rozumieme stavy úzkosti, napätia, podráždenosti, neposednosti, zmätenosti, opakujúcej sa neúčelnej motorickej činnosti, poruchy spánku. Dementní sú často nepokojní slovne i fyzicky. Nepokoj však môžu vyvolať aj iné chorobné stavy, akými sú bolesť hlavy, začínajúca infekcia, zápcha, depresia, zlé užívanie liekov.

K postihnutému musíme pristupovať čo najpokojnejšie. Komunikovať s ním zdvorilo a usilovať sa rozptýliť jeho obavy. Neraz stačí prítomnosť niekoho blízkeho alebo ošetrujúceho personálu, aby sa upokojil. Nemá význam s postihnutým o ťažkostiach diskutovať. Nie je nahnevaný a agresívny voči komusi, kto mu chce pomôcť, ale preto, že trpí ochorením. Je zmätený, stresovaný situáciami, ktoré nechápe a nedokáže zvládnuť.

Agitácia a frustrácia môžu byť predohrou k reakciám ťažkého nepokoja. Vhodnou je pokojná, jednoznačná odpoveď, ktorá rozptýli jeho obavy.

Po upokojení je potrebné zistiť príčinu nepokoja a v budúcnosti sa jej vyhnúť. Naučme sa chváliť postihnutého za veci, ktoré vykonal dobre a nevyčítať mu to, čo pokazil.

Ak sa prejavy agresivity zvýraznia, treba vyhľadať lekára. Dajú sa totiž účinne liečiť.

 

Bezcieľne blúdenie a nespavosť

Sú častými príznakmi demencie. Postihnutý cíti nutkanie pohybovať sa podobne , ako prijímať potravu.

Tejto skutočnosti treba prispôsobiť prostredie, v ktorom žije. Odstráňte všetky kolízne predmety, prekážky, šmýkajúce sa koberce. V nevyhnutných prípadoch zamknite niektoré miestnosti a kľúče schovajte. Dvere možno vybaviť zvončekom oznamujúcim ich otvorenie.

Ak postihnutý blúdi po byte v noci, môže to znamenať, že nie je dosť unavený. Hľadajte spôsob, ako zvýšiť jeho dennú fyzickú aktivitu. Nedovoľte mu spať počas dňa. Tma môže rovnako prehĺbiť nepokoj a zmätenosť. Používajte nočné tlmené osvetlenie (spálňa, chodba ku WC, kúpeľni). Ak pacient rád chodí von, absolvujme s ním pravidelné prechádzky.

Nočné blúdenie a nespavosť sú závažné poruchy správania, ktoré nadmerne vyčerpávajú okolie postihnutého. Niekedy sú príbuzní nútení vyhľadať postihnutému prechodné alebo trvalé umiestnenie v zdravotníckom či sociálnom zariadení. Niektoré formy nespavosti sa však dajú liečiť (vyvolané somatickým ochorením a pod.). Ukľudňujte ho uvoľneným prostredím s hudbou a tlmeným svetlom. Zaspať pomáha i teplá sprcha. Obmedzte večerný príjem tekutín. Močopudné lieky ordinujte ráno.

Ak opatrenia nepomôžu, vyhľadajte lekára. Po zlyhaní odbornej liečby bude treba hľadať iné formy pomoci.

 

Delíriá a halucinácie

Pod pojmom delírium rozumieme poruchy vnímania existujúcej reality. Pacient nie je usmerniteľný a porucha podmieňuje jeho chorobné správanie. Halucinácie sú vnemy, ktoré nemajú skutočný vonkajší podnet. Dementní ľudia trpia najčastejšie zrakovými halucináciami.

Oba príznaky sú súčasťou Alzheimerovej i multiinfarktovej demencie a u vysokého percenta postihnutých sa spolu s poruchou pamäti objavujú až na začiatku ochorenia. Dementný človek napríklad verí, že ho niekto prenasleduje, alebo chce okradnúť. Tretia, najčastejšia forma, sa týka falošnej identifikácie skutočnosti. Postihnutý sa napríklad domnieva, že v jeho byte sa zdržiava cudzia osoba. Inokedy v zrkadle nepozná seba samého a reaguje na svoj obraz ako na votrelca. Môže sa tiež zhovárať s postavami na televíznej obrazovke. Domnieva sa, že ho oslovujú. Stáva sa, že nespoznáva členov rodiny, alebo si ich zamieňa (matku s manželkou).

Prvým liečebným krokom je taktný diskrétny pokus o návrat pacienta do skutočností. Akékoľvek protirečenie ho však dokáže podráždiť. Pomoc spočíva v rozptýlení obáv. Nenechajte ho pozerať televíziu, zakryte zrkadlo, zveste rušivé obrazy ...

Ak chorobný stav trvá, či sa dokonca prehlbuje a úzkosť postihnutého i nepokoj narastá, je vhodné preliečiť ho liekmi. Liečba býva často úspešná.