Preležaniny (dekubity) u ľudí s Alzheimerovou chorobou


Sú rany na koži a podkožných tkanivách, spôsobené dlhodobým zvýšeným tlakom na miesta tela dotýkajúce sa podložky. Ich výskyt u starších postihnutých je vysoký. Súvisí so zníženou pohyblivosťou a ďalšími rizikovými faktormi v tejto populácii. Ohrození sú najmä pacienti oddelení s nedostatočnými vybavením a stavom personálu.

Liečenie chorých s preležaninami znamená vyššie náklady. Priemerná doba hospitalizácie je 3,5 - 5 krát dlhšia. Aj včasný zákrok proti začínajúcej preležanine nezabráni predĺženiu liečby o 50%. Preliečení pacienti sú pritom naďalej vystavení vyššiemu riziku komplikácií.

Je veľa klasifikácií preležanín. Ani dnes ešte nepoznáme všetky príčiny ich vzniku. Najvážnejším je však dlhodobý tlak (ťah) pri kontakte tela s podložkou, brániaci prekrveniu kože. Oblasti vystavené tlaku časom bolia, čo núti meniť polohu. Prekrvenie sa obnoví. Zdravý organizmus sa sám bráni vzniku preležanín. Ako sú na tom bezvládni, dementní a starší ľudia? Dôsledkom zmeny citlivosti na bolesť, nehybnosti i celkovej otupenosti ich spontánny obranný mechanizmus ustúpi či absentuje vôbec. Krátkodobý zvýšený tlak znamená menšie zlo ako malý, dlhotrvajúci tlak. Nebezpečným faktorom vzniku preležanín je samovoľný odchod stolice. Je horší ako spontánne pomočovanie, lebo udržuje kožu neustále vlhkú, vystavenú riziku nákazy. V zrovnaní s nehybnosťou je menej závažný. Na vzniku preležanín majú podiel tiež utlmujúce lieky. Spiaci, alebo apatický pacient spontánne nemení polohu. Nevyžaduje pomoc po zacítení bolesti.

Medzi známe príčiny patrí zanedbanie starostlivosti ošetrujúcich. Podceňujú prvé príznaky, chorého pravidelne nepolohujú, zle aplikujú zdravotnícky materiál.

Základom prevencie vzniku preležanín je skoré rozpoznanie rizikového pacienta, ktorému treba venovať vyššiu pozornosť (neschopný vôľových, či samovoľných pohybov, pravidelne odľahčujúcich časti tela dotýkajúce sa podložky). Bez zníženia miestneho tlaku je iný preventívny i liečebný zásah neúčinný. Dnes už našťastie máme pomôcky eliminujúce vznik preležanín (mechanicky polohovateľné postele, matrace s pohyblivým povrchom, vodnou náplňou atď.). Nesmú však chorému brániť v spontánnom pohybe. Neexistuje univerzálne vyhovujúca poloha tela na lôžku. Chorých treba pravidelne polohovať. Nesmú spočívať na preležanine ani niekoľko minút (i pri použití antidekubitických pomôcok). Polohuje sa každé dve hodiny, cez deň i v noci. To je limit, kedy sa prekrvenie kože samo obnoví a riziko preležania zmenší na minimum.

Polohovanie je bežný spôsob prevencie preležanín. Kladie vysoké nároky na ošetrujúceho (sila, empatia, zodpovednosť) i postihnutého (bolesť, budenie). Nesmie sa vynechať ani z dôvodu spánku, či neustáleho rušenia.